Johannes Wirz / Das Goetheanum No.42 / 4 minúty čítania / 21.10.2024
Je zriedkavé, keď Nobelovu cenu za medicínu dostane niekto, kto nevykonáva výskum tém s klinicky alebo terapeuticky relevantnými výsledkami. Svante Pääbo, švédsky vedec a riaditeľ MPI v Lipsku (Inštitút Maxa Plancka, pozn. prekl.), to dokázal. Jeho objavy majú dopad na antropozofickú interpretáciu pôvodu ľudí.
Počas doktorátu v 80. rokoch začal tajne izolovať a sekvenovať DNA z egyptskej múmie. Článok o tom uverejnený v roku 1985, vyvolal nadšenie, ale aj pochybnosti. To Pääbo využil ako príležitosť samostatne sa špecializovať na molekulárne genetickú analýzu DNA z fosílnych ľudských kostí. Bol to odvážny počin, ako zdôraznil v rozhovore, pretože prachové častice vo vzduchu často obsahujú viac genetického materiálu ako celá vzorka, čo môže viesť k rozsiahlej kontaminácii. V roku 1997 Pääbo a jeho výskumná skupina pritiahli celosvetovú pozornosť dekódovaním neandertálskeho genómu. Ukázalo sa, že ľudia z Európy a Ázie nesú vo svojich chromozómoch dve až štyri percentá génových sekvencií týchto ľudských príbuzných a že v celej euroázijskej populácii približne 50 percent ich genetického materiálu pretrváva u moderných ľudí. Vzrušujúci bol aj objav tretieho ľudského druhu, ktorý, podobne ako Homo sapiens, existoval spolu s neandertálcami 100 000 rokov: Homo Denisova (podľa jaskyne Denisova v Altaji, pozn. prekl.). Vyzerá to ako výhra v lotérii, že kosť prsta denisovanského dievčaťa bola použitá na dôkaz toho, že jej otec bol Homo sapiens a matka Homo neanderthalerensis.
Pääbo je nielen kreatívny a vynaliezavý, ale aj nadaný vedúci tímu a spolupracovník – opak alfa samca. V neposlednom rade vďaka tomu bolo možné objaviť gény v takmer nezvládnuteľných množstvách údajov, ktoré sa vyskytujú iba u moderných ľudí a podieľajú sa na biologickom základe jazykových schopností a na vývoji veľkého mozgu.
Výsledky výskumu tiež ukazujú, že tri rôzne poddruhy Homo sa opakovane spájali. Definícia populácií ako rás je – ako zdôrazňuje Pääbo – pomýleným európskym konštruktom!
Prepisovanie ľudských dejín – vyhnanie z raja začalo pred 50 000 rokmi
Nasledujúce úvahy možno považovať za špekulatívne; ale predsa môžu byť zdôvodnené na základe popisu ľudského vývoja od Rudolfa Steinera. Steiner poukazuje na to, že v lemurskej ére pred objavením sa Mesiaca, dokázalo sa vteľovať stále menej ľudí. To je dôvod, prečo na konci tejto éry žilo na zemi už len niekoľko ľudí. Takto interpretoval príbeh o Adamovi a Eve.
Pääbova výskumná skupina vypočítala z údajov o genóme, že tri druhy Homo žili spolu alebo vedľa seba približne 100 000 rokov. Je nesporné, že pred 50 000 rokmi bol Homo sapiens jediným druhom, ktorý tu zostal; dôvody pre to nie sú známe. Chcel by som tento bod označiť zrodom moderného ľudstva, pretože to bolo prvýkrát, čo boli zosnulí ľudia pochovaní s pohrebnými predmetmi. Pohrebné rituály naznačujú vedomie, presahujúce dobu života na Zemi, pocit existencie po smrti. Rituály naznačujú zrod náboženstva, ktoré predtým nebolo potrebné, keďže fyzický svet bol stále obývaný božskými bytosťami a duchmi. Stojíme pri kolíske moderného ľudstva. Hans Jonas (nemecký filozof židovského pôvodu, zomrel v USA v r. 1993, pozn. prekl.) v tom vidí vedomie, pre ktoré je život samozrejmosťou a smrť záhadou. Vyhynutie dvoch spolupútnikov, neandertálca a denisovana, vidím tak, že splnili svoju úlohu pôrodných asistentiek moderných ľudí a stiahli sa. Homo sapiens urobil ďalšie kroky na ceste svojho pozemského poslania v spoločenstve s vlastným druhom. Umenie sa objavilo asi pred 35 000 rokmi a je dobre zdokumentované v jaskynných maľbách a prvých hudobných nástrojoch. A až s osvietenstvom – podľa mojej hypotézy – vznikla tretia, najmladšia sestra, veda.
Fyzické alebo duševné vlastnosti?
Ak prijmeme tento hrubý náčrt, musia sa revidovať niektoré predstavy, čo vedie späť k vyjadreniam Rudolfa Steinera. Pôvod moderných ľudí leží dávno pred obdobím Atlantídy, ktoré začalo asi pred 12 000 až 14 000 rokmi. Podľa môjho názoru je tiež pochybné, že oddelenie pohlaví a popísaného človeka hlavy alebo údov (v dielach Rudolfa Steinera, pozn. prekl.) možno interpretovať anatomicky. Z dobre zdokumentovanej evolúcie človeka nie je zrejmé, že by existovali tvory podobné ľuďom s veľkými hlavami, široko vyvinutým dýchacím a srdcovým systémom alebo obzvlášť výraznými končatinami – rozhodne nie za posledných 14 000 rokov. Je pravdepodobnejšie predpokladať, že mentálne analógie myslenia, cítenia a vôle sa odlišne prejavovali v rôznych komunitách, skutočnosť, ktorú si môžeme všimnúť a zažiť aj dnes. Argumentom proti biologickej pohlavnej separácii je, že bola vyvinutá už u všetkých cicavcov, z ktorých – aj podľa názoru Rudolfa Steinera – museli vzísť ľudia. Aj tu ide skôr o „uvedomenie si“ pohlavia (Adam spoznal Evu).
To nás opäť privádza k Svante Pääbo. Dobre vyvinutý citový život, dobrá schopnosť myslieť a obom zodpovedajúci život vôle musí mať biologický základ. Sú exkluzívne gény Homo sapiens, ktoré umožňujú reč a veľkú mozgovú kôru, a ktoré nezdieľa so žiadnymi ľudskými príbuznými ani primátmi, základom schopností, ktoré dnes môžeme získať len v ľudskej komunite? S dobrou znalosťou antropozofie poskytuje Pääbo cenné služby, vedúce k duchovnej vede, ktorá je bližšie k realite.
Obrázok lebiek Homo Sapiens (vľavo) a Homo Neanderthal (vpravo) z Clevelandského prírodovedného múzea. Foto: Dr. Mike Baxter (CC BY-SA)