Kvitnutie: koniec časovej osi

Vďaka nášmu vedomiu nie sú ľudia „súčasťou“ prírody bez vôle, ale jej zodpovedným a riadiacim partnerom. Budúcnosť Zeme závisí od nás. Ako to môžeme vnímať? Jan Diek van Mansvelt sa pozerá na cykly umierania a rozkvetu prostredníctvom zodpovedajúcich vývojových procesov v ľudských bytostiach a v rastlinách, aby vyvolal taký druh živého myslenia, ktorý vytvára   z našej imaginatívnej mysle¹ potenciál pre ľudí a pre Zem.

 Ako premýšľame o konci nášho životného diela? Keď sa naša dlhoročná práca skončí, vydýchneme naposledy a zomrieme. „Je dokonané.“ Naša časová os sa končí. V našej kultúre je to okamih často poznačený smútkom, pozornosť sa sústreďuje na mŕtve telo. Toto opotrebované telo rokmi chátra – vysoký vek má však aj svoju hodnotu – ku koncu môže v človeku, ktorý v tomto tele stále žije a pracuje, rásť múdrosť: jeho duchovný svet naďalej rastie, zatiaľ čo jeho fyzická existencia sa zmenšuje. Táto múdrosť často presahuje rozum. Človek si vystačí s niekoľkými slovami alebo s malým gestom, pohľadom vyjadrujúcim pochopenie alebo útechu. Aj keď sa naše duševné schopnosti zhoršili, múdrosť jednotlivca môže v krátkych okamihoch nečakane zažiariť. Vtedy si uvedomíme: ach áno, je tu „ja“, vo vnútri, za vonkajším, materiálnym prejavom.

Pri našom prežívaní smrti a umierania veľa závisí od toho, či vidíme a myslíme len na fyzickú realitu, alebo či prežívame, že človek je „viac“ ako len hmota. V tomto článku hľadám slová, ktorými by som toto „viac“  priblížil, aby som mu dal jasné miesto vo svojom svetonázore. Dúfam, že sa táto téma bude čoraz viac otvárať dialógu.

Na rozlúčkových stretnutiach v krematóriu, na cintoríne, alebo inde sa často rozprávajú príbehy o osobe, ktorá zomrela, a o tom, ako ju prežívali ľudia, s ktorými bola v kontakte. „Ten a ten bol naozaj skvelý človek…“ Všetci prítomní získajú oveľa širší pohľad na všetko, čo daná osoba počas svojho života urobila. Každý človek dosiahol svoje jedinečné a obdivuhodné úspechy. Urobil to, čo bolo pre neho možné. Vyjadril v zmyslovom svete to, čo mal v sebe, aj keď niekedy pretrváva dojem, že mal v sebe viac, ako mohol v tomto živote vyjadriť. Bolo to spôsobené obmedzeniami od vonkajších okolností? Alebo to bolo kvôli obmedzeniam jeho vnútornej sily?

Možno by sme mali stretnutia pri úmrtí premeniť na veľké sviatky a oslavovať, čo pre nás znamenal človek, ktorý zomrel, oslavovať, čím prispel Zemi a jej obyvateľom svojím rôznorodým pôsobením na Zemi. Oslavujme! Mohli by sme urobiť oslavu primeranú každému jednotlivcovi, pomocou kvetov a tanca, básní a hudby a vzrušujúcich príbehov – oslavu, ktorá by sa rovnala našej vďačnosti za to, čo nám tento výnimočný zosnulý človek zanechal vo forme skúseností a príkladov realizácie svojho vnútra, svojich myšlienok a zámerov, inými slovami svojho ducha, v pozemskej substancii počas uplynulých rokov.

Mohli by sme sa čudovať, ako zosnulý, ktorý práve prešiel z hmotného do duchovného sveta, prežíva náš smútok – smútok, ktorý bez viny spôsobil, keď definitívne ukončil, alebo musel raz a navždy ukončiť svoje životné dielo. Samozrejme, že nás to zarmucuje! Chýbajú nám tí, ktorí zomreli. Ale nie je to predovšetkým náš osobný pocit? Zohráva v tomto smútku nejakú úlohu sebectvo? Chýbajú nám tým silnejšie, čím silnejšie sme k nim boli pripútaní? Nakoľko čistá bola táto naša náklonnosť? Nakoľko je pre nás dobrá? Ako súvisí láska s osobným putom?

Rovnako by sme mohli byť veľmi šťastní z ich smrti, ak by sme pred svojím vnútorným zrakom nechali rozkvitnúť obraz všetkého, čo tento človek urobil, obraz všetkých jeho diel. Cez aké väčšie či menšie zložitosti sa postupne rozvíjali? Aké hlavné a vedľajšie línie na ceste ich života sa zviditeľňujú, pričom na ich koncoch sa objavujú tomu zodpovedajúce plody? Smrťou sa všetky tieto časové línie končia. Daná duša odchádza „mimo času“ a rozkvitá pred našimi vnútornými očami. Teraz je pohľad na ich život nadčasový a my ho môžeme celý vidieť ako panorámu pred sebou, rovnako ako ho vidia oni.

Z príbehov o zážitkoch „blízkej smrti „² a z toho, čo hovorí Rudolf Steiner o ceste duší, ktoré zomreli, sa môžeme vo svojej predstavivosti pokúsiť vcítiť do duše, ktorá povstala v duchu, a prežiť, ako sa jej darí na ceste svetom, v ktorom čas a priestor neexistujú tak, ako ich poznáme. Čas sa tu stáva nehmotným priestorom.

Ak veľmi stručne zhrniem to, čomu rozumiem, cesta zosnulého začína panoramatickým pohľadom na jeho životnú dráhu. To, čo sa odohralo v pozemskom čase v podobe mesiacov a rokov, ich teraz obklopuje priestorovo, so všetkými hlavnými a vedľajšími líniami. Zážitok je sčasti ich vlastnou spomienkou a sčasti zážitkovým uvedomením si toho, čo ich konanie znamenalo pre iných v danom čase a po jeho uplynutí. A v tomto zážitku nie sú sami – zažívajú prítomnosť svetelnej bytosti, ktorá tam už bola a čakala na nich, keď prechádzali bránou smrti. Je to anjel, ich anjel.

Potom sa začína dlhá cesta s týmto spoločníkom, krok za krokom, cez planetárne sféry, ktorá nakoniec vedie k slnečnej bytosti, k tomu, koho nazývame „svetlo sveta“ – ku Kristovi. Po tom, čo duša zažila sily vlastné každej z planetárnych sfér a to, ako tieto sily využívala vo svojom minulom živote, pociťuje otázku: Dosiahol som svoj cieľ? Alebo si teraz uvedomujem, že sa chcem ešte viac stať človekom?

Ak je odpoveďou „áno“, „áno, chcem sa stať viac človekom“, potom sa cesta vracia späť dole, späť cez všetky planetárne sféry. Obohatená o dary z týchto sfér a vracajúca sa dole na Zem musí teraz duša nájsť ľudský pár, ktorý jej poskytne fyzický kontaktný bod, v ktorom sa môže vteliť. Vajíčko aktivované spermiou potom tvorí základ pre vtelenie alebo inkarnáciu tejto ľudskej duše. Táto prvá fáza inkarnácie sa odohráva doslova „nad zemou“ v tele matky, z ktorého je dieťa vyživované vlastnou placentou. Až po narodení dieťa skutočne prichádza na zem. Zostupuje do pozemského svetla, pozemského priestoru a pozemského času. Dýcha vzduch a živí sa mliekom matky – prvou formou pozemskej výživy. Prvý nádych je začiatkom pozemského života, rovnako ako posledný výdych bude jeho koncom.

Rodičia tohto života nie sú tí istí rodičia ako v predchádzajúcom živote. Ani miesto na zemi nie je rovnaké ako v predchádzajúcom živote, aj samotná Zem sa za ten čas vyvinula – spoločensky a kultúrne pokročila. Ako vidíme tento pokrok? Nie ako opakujúci sa cyklus, ale ako špirálovitý vývoj – tak ako sa duša obohacuje počas svojej cesty nebom, aj Zem sa obohacuje počas svojho prechodu časom: tým, čo z nej urobili ľudia a spoločnosť, v ktorej žijú.

Tak sa novorodenec, ktorý bol duchovne inšpirovaný v slnečnej sfére, spája s pozemskou históriou rodičov, ktorým sa narodil, ako aj s históriou miesta, do ktorého sa narodil. Dieťa, inšpirované retrospektívou svojho predchádzajúceho života, musí realizovať nové zámery svojej duše, počas svojho života tu a teraz, vo vybraných pozemských podmienkach. Jeho zámery a pozemské okolnosti by sme mohli opísať ako dva rozmery jeho karmy, alebo dva druhy karmy.

To, do akej miery sa ľudskej bytosti počas dospievania a vývoja darí získavať vedomie svojho ja a toto vedomie v praxi rozširovať, určuje, do akej miery prežíva samu seba, buď ako poľutovaniahodnú obeť okolností, alebo ako duchovnú Ja-bytosť, ktorú okolnosti vyzývajú. Čím viac sa človek dokáže riadiť svojím Ja-bytím, tým slobodnejší a silnejší je vo svojom konaní. Tým viac sa teda stáva skutočne ľudským a tým plodnejšie môže pôsobiť na svoje pozemské, spoločenské a kultúrne prostredie, až kým nedôjde do konca svojho času a nedokončí svoje dielo na zemi. Po smrti sa na neho usmeje nová budúcnosť, ako sme videli na začiatku.

Kvitnúce rastliny

Zatiaľ čo sme sa doteraz odvolávali na náš vnútorný zrak, aby sme videli vývojové stavy človeka v ich transcendentálnom kontexte, teraz sa budeme zaoberať vývojom kvitnúcich rastlín. Tu sa vnútorný pohľad zdá byť na prvý pohľad nepotrebný, pretože takmer všetko vo vývoji rastliny sa s nami stretáva navonok – je to viditeľné, hmatateľné, atď. Priamym zmyslovým pozorovaním sa stretávame s fyzickou rastlinou v celej jej úžasnej kráse.

Preto, aby som sa zaoberal procesom života rastliny ako celku, apelujem na seba si uvedomujúcu, živú a súcitiacu predstavivosť čitateľa. Inšpirujem sa pritom Schillerovým výrokom: “ Strebe nach dem Höchsten, dem Größten! Die Pflanze lehrt es dich. Was die willenlos ist, sei du es vollend – das ist’s (Usiluj sa o najvyššie, najväčšie! Rastlina ťa to učí. Čím je ona bez vôle, staň sa ty vedome – tak to má byť!)“³ Takto si môžeme vziať prirodzený priebeh života rastliny za príklad, aby sme si vytvorili vlastný životný osud. 

Otváranie kvetných pukov prináša veľkú radosť a úžas: aké nádherné tvary a farby vyrastajú zo zeleného kalicha! Zatiaľ čo doteraz sa rastlina vyvíjala v zelenej farbe – ploché zelené listy na zelenej líniovej stonke – tu sa stretávame so širokou paletou tvarov, farieb a farebných kombinácií. Tam, kde si zelený vývoj vyžadoval čas a trpezlivosť, je kvitnutie často prchavé: skôr než sa nazdáte, kvet zvädne. Zatiaľ čo zelené stonkové listy nasledovali jeden za druhým zdola nahor, každý vyrastal zo svojho uzla na stonke, časti kvetu sú usporiadané všetky spolu, spoločne, na jednom základe kvetu. Základňa kvetu, ktorá je zároveň vrcholom stonky, je zložená z uzlov v jednej rovine. Tam, kde sú stonkové listy ploché a dvojrozmerné, v kvete sa jednotou okvetných lístkov vytvára niečo ako vnútorný priestor. Je pekné vidieť, ako sa trojrozmerný charakter líši podľa rastlinných druhov, od takmer úplne otvoreného kvetu iskerníka, až po takmer úplne uzavretý plod figovníka, ktorý je vlastne tiež kvetom. A zatiaľ čo pri klíčení rastlina prerastá do času zo svojho „bezčasového“ spánku  semien, pri kvitnutí opäť „vychádza z času“, keď kvitne na konci zelenej stonky, na konci svojej časovej osi.

Kvetina láka motýle a včely, ktoré prilietajú zbierať peľ a nektár. Z evolučného hľadiska je hmyz v porovnaní s rastlinami „vyššou bytosťou“. Môžu sa napríklad ľubovoľne pohybovať podľa svojich inštinktov. Peľ, ktorý zbierajú a vynášajú vysoko do vzduchu smerom k svetlu, obsahuje podstatu rastliny: každý rastlinný druh má svoj jedinečný tvar peľu. Svojím peľom rastlina dosahuje najväčšiu priestorovú expanziu pomocou svojho najmenšieho materiálneho prejavu: peľ je taký malý, že je prakticky neviditeľný, vo svojej minimálnej materiálnej podobe. Naopak, zelené časti sú najmenšou priestorovou expanziou rastliny v jej maximálnej materiálnej podobe. Napoly materializovaný kvet sa určitým spôsobom drží uprostred medzi oboma.

Zatiaľ čo peľ sa rozptyľuje, piestik zostáva neporušený na báze kvetu, a to aj po zvädnutí kvetu. Tento vaječník je metamorfózou zelenej stonky, rovnako ako sú farebné okvetné lístky metamorfózou listov zelenej stonky.⁴ Na zelenej stonke sa listy rozširujú smerom von z uzlov. Aj piestik má niekoľko uzlíkov, konkrétne vajíčok, ktoré smerujú dovnútra. V piestiku je rastlina otočená dovnútra. Nemôže však pokračovať vo vývoji. Metamorfovaná stonka nemá v sebe túto silu. Až keď peľ rastliny zostúpi zo svetlého slnečného priestoru, dosiahne bliznu, prerastie do vaječníka a môžu sa vytvoriť semená.

Materiál na tvorbu semien vyžaduje podstatu rastliny: na slnku dozretý peľ, ktorý bol vyzdvihnutý hmyzom. Metamorfované pokračovanie stonky rastliny samo o sebe nevytvára nový život. Avšak ani osvetlená podstata rastliny, peľ. Tak ako prvý z nich potrebuje na ďalší vývoj svetelný impulz, druhý nemôže pokračovať bez opory na svojej ceste k zemi. Na báze kvetu, „nad“ zelenou časťou stonky, vzniká z nového slnečného svetla a zachovaného rastlinného života semeno. Až keď semeno nakoniec spadne z vrcholu stonky do pôdy, sa samotná rastlina vráti do pozemského času. Vtedy môže po kratšom alebo dlhšom čase vyklíčiť a začína sa nový zelený život.

Aké úžasné je uvedomiť si, že život v rastline sa obnovil vďaka impulzu peľu obohateného slnkom a zároveň sa obnovila aj pôda, do ktorej semeno padlo, obohatila sa o opadané listy samotnej rastliny a okolitých rastlín, a možno aj o vtáčí trus a zvyšky hmyzu. Zistili sme teda, že vývoj rastlín, podobne ako vývoj človeka, nie je kruhový, ale špirálovitý – špirálovitý prostredníctvom reprodukcie rastliny a zároveň špirálovitý prostredníctvom reprodukcie pôdy.

Poznámky:

1. Pozri tiež: „Vplyv na životné prostredie“: Jan Diek van Mansvelt, Wonders of Development, in Plants, People and Projects, with a contribution of Pieter van der Ree (Adonis Press 2022).

2. Pozri Pim van Lommel, Consciousness Beyond Life (Vedomie za hranicami života): The Science of the Near Death Experience (2010) alebo https://pimvanlommel.nl/en/consciousness- beyond-life/. Pozri tiež Peter Fenwick a Elizabeth Fenwick, The Art of Dying (2008).

3. „In Gedichte” od Friedricha Schillera (1795)I

4.Pozri „Metamorfózy rastlín“ od Goetheho vo vedeckých štúdiách, Goethe: The Collected Works, Volume 12, edited by Douglas Miller (1995).

dasgoetheanum.com/en/flowering-the-end-of-a-timeline