Písomné spracovanie prednášky na Jánskej konferencii 2024

Myslím, že môžeme pozorovať, že žijeme v dobe, keď je u mnohých ľudí badateľná neistota a nespokojnosť so stavom rôznych spoločenských záležitostí. Prejavuje sa to potom napr. pri voľbách, keď ľudia volia rôznych silných vodcov, od ktorých očakávajú, že svojou mocou vyriešia problémy, vrátia im staré istoty a pod., alebo volia rovno všelijaké tzv. antisystémové politické strany, ktoré sľubujú, že existujúci systém nejakým spôsobom priamo zrušia a pod.

Vyvstáva teda otázka, ako by mala spoločnosť fungovať, akú by mala mať formu, aby sa v nej ľudia mohli dobre cítiť, aby v nej mohli dobre žiť?

Je potrebné si uvedomiť, že všetky neprírodné výtvory sú výsledkom nášho konania. Usporiadanie nejakej miestnosti je výsledkom konania ľudí, ktorí ju takto upravili. Keď sa pozrieme von z okna na okolité mesto, tak celé toto mesto je v zásade výsledok ľudskej činnosti. Sociálny svet je náš výtvor. Nemôžme sa sťažovať, ak nejaké spoločenské inštitúcie nedostatočne fungujú, pretože táto ich nedostatočnosť je iba výsledkom nedostatočnosti našej, ktorí sme tieto inštitúcie vytvorili. Tu platí napr. aj výrok, že každá spoločnosť má takú vládu, akú si zaslúži, pretože je iba výsledkom jej voľby.

Môžeme si teda položiť otázku, ako dosiahnuť, aby naše konanie bolo také, že spoločnosť budeme utvárať správnym spôsobom?

Keď sa pozrieme na človeka, môžeme vidieť, že konanie človeka vychádza z jeho myslenia a cítenia. Podľa toho, ako človek myslí a cíti, tak koná. Myslenie a cítenie však majú duchovnú podstatu, preto je dôležité, ako duchovný život pôsobí v spoločnosti.

Mystérium na Golgote

Keď sa pozrieme, ako fungoval duchovný život počas vývoja ľudstva, môžeme vidieť jeden kvalitatívny predel, alebo obrat. Týmto predelom je Mystérium na Golgote. Keď si zoberieme situáciu poslednej večere ako ju opisuje Ján, môžeme vidieť, že Kristus tam učeníkov nazýva priateľmi (Jn 15,14). Hovorí, že ich nenazýva sluhami, ale priateľmi (Jn 15,15).

Rozdiel medzi sluhom a priateľom je taký, že sluha je v podriadenom stave, kým priatelia sú si seberovní, i keď môžu mať rôzne schopnosti. Tu je potrebné rozlišovať medzi rovnosťou a rovnakosťou. Samozrejme, že nie sme rovnakí, pretože každý z nás je jedinečný, a rozdiel v schopnostiach medzi Kristom a učeníkmi bol takpovediac nekonečný. Ale vidíme, že podľa Krista rozdiel v schopnostiach nie je v rozpore s rovnosťou vo vzájomnom vzťahu. Kristus chcel, aby učeníci boli jeho priateľmi. Kristus chce byť naším priateľom. Priateľský vzťah je založený na slobode a rovnosti a predpokladá vzájomné pochopenie. Aj Pavol v liste Galanťanom píše, že Kristus nám vydobyl slobodu (Gal 5,1), a že sme povolaní pre slobodu (Gal 5,13).

Kristus tu vlastne mení starý neslobodný stav, keď ľudia boli podriadení bohom a od ľudí sa vyžadovala poslušnosť, na nový slobodný stav, ktorý ale vyžaduje lásku a pochopenie. Kristus nechce, aby sme ho poslúchali, ale potrebuje, aby sme ho chápali a milovali. Dáva učeníkom, čiže aj nám, nové prikázanie, aby sme sa milovali navzájom, ako on miluje nás (Jn 13,34).

Tento nový kozmický impulz slobody, ktorý Kristus z lásky prináša ľudstvu, má teda za následok aj zmenu princípu fungovania duchovného života. V dobe pred Kristom bol duchovný život centralizovaný. Impulzy duchovného sveta sa k ľuďom dostávali cez nejakú centrálnu osobnosť, ktorá plnila úlohu sprostredkovateľa medzi duchovným svetom a ľuďmi. Napr. v starovekom Egypte takúto úlohu plnil faraón, ktorý bol z toho dôvodu považovaný za Boha, pretože cez neho, v ňom pôsobili bohovia. Samozrejme mohol mať aj poradcov, čo bol zbor veľkňazov, ale duchovný život stále vychádzal z centra.

Je to vidieť aj na forme, akú starovekí Egypťania používali na stavbu svojich hrobiek. Podľa toho, ako prežívali duchovný život, takú formu potom dali aj svojim hrobkám. Pyramidálna forma týchto hrobiek ukazuje na spoločenskú formu, ktorá vychádzala z tohto duchovného života. Na špici bola jedna centrálna bytosť, ktorá v sebe prepájala duchovný svet s pozemským a pokyny duchovného sveta aplikovala v pozemskom. Pokyny šli takto zhora nadol a vyžadovala sa poslušnosť.

To sa mení po Mystériu na Golgote. Keď sa pozrieme na to, ako sa na Turíce, na 50-ty deň po zmŕtvychvstaní Krista, odohralo zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, vidíme, že udalosť je znázornená tak, že ohnivé jazyky spočinuli na každom apoštolovi zvlášť. To znamená, že každý apoštol sa naplnil Duchom Svätým individuálne. Ešte počas 40-tich dní po zmŕtvychvstaní apoštoli duchovný obsah dostávali sprostredkovane od svojho Učiteľa. Na Turíce už apoštoli duchovný obsah prijali priamo od Ducha Svätého. Toto individuálne prijatie Ducha Svätého takto znamená počiatok decentralizácie duchovného života. Duchovný obsah už nie je sprostredkúvaný nejakou centrálnou osobou, napr. faraónom, ale zdrojom duchovnosti sa stáva každý jednotlivý individuálny človek, keď si sám vytvára svoj osobný vzťah k duchovnému svetu.

Samozrejme, že táto individualizácia duchovného života a z toho vyplývajúca decentralizácia duchovného života, ktorá sa začala na Turíce, je určitý proces. Aby sa to, čo na Turíce dosiahli apoštoli, mohlo rozšíriť do celého ľudstva, boli potrebné ešte ďalšie udalosti. Bolo potrebné, aby v priebehu nasledujúcich storočí kozmická inteligencia bola prevedená do nervovo-zmyslovej organizácie človeka[1], aby bol človek schopný samostatne myslieť. Muselo sa skončiť obdobie Kali-Jugy[2], aby sa človeku otvorila možnosť vytvoriť si nanovo, t.j. teraz slobodne vzťah k duchovnému svetu. Musela prísť michaelská doba, aby sa kozmická inteligencia, ktorej správcom v duchovnom svete je archanjel Michael[3], mohla z človeka, kde prežila svoju smrť ako abstraktné myslenie, vrátiť späť do duchovného sveta ako živé myslenie ľudí.

Dnes teda žijeme v dobe, keď zdrojom duchovnosti je už každý jednotlivý človek a duchovný život je tak decentralizovaný.

Ak má duchovný život správnym spôsobom pôsobiť v spoločnosti, musí sa jeho forma odzrkadľovať aj na forme spoločnosti. To znamená, že ak je napr. duchovný život centralizovaný, tak aj spoločenská forma musí byť zodpovedajúco tomu centralizovaná. A tak to aj historicky bolo, napr. v starovekom Egypte faraón nebol iba Boh, ale bol aj panovník, to znamená neplnil iba duchovnú úlohu, ale aj svetskú, spoločenskú. V takejto centralizovanej spoločenskej forme je suverénom panovník, pretože z neho pochádza duchovnosť, a spoločnosť potom tvorí hierarchickú unitárnu jednotu.

Keď sa ale zdrojom duchovnosti stáva jednotlivec, tak aj spoločenským suverénom sa musí stávať jednotlivec. Pri centralizovanom duchovnom živote má mocenskú legitimitu panovník, pretože on je zdrojom duchovnosti v spoločnosti, je mocou poverený od Boha a zodpovedá sa preto Bohu. Pri decentralizovanom duchovnom živote majú mocenskú legitimitu jednotliví ľudia, pretože oni sú zdrojom duchovnosti v spoločnosti a každý jednotlivý človek sa potom individuálne zodpovedá duchovnému svetu za svoje skutky. Títo ľudia si potom môžu spomedzi seba zvoliť určitých ľudí a poveriť ich spravovaním spoločných záležitostí. Títo zvolení ľudia sa v politických záležitostiach už zodpovedajú členom príslušného politického spoločenstva za svoje skutky, na ktoré od nich dostali politický mandát.

Aby si každý jednotlivec mohol utvárať svoj individuálny vzťah k duchovnému svetu, spoločenská forma musí byť taká, že vytvára jednotlivcovi slobodný priestor, kde si tento vzťah môže utvárať. Tento vzťah je tvorený iba medzi jednotlivým človekom a duchovným svetom, je to individuálny vzťah. Ak by nejaké spoločenské inštitúcie chceli do tohto individuálneho, osobného vzťahu zasahovať, nutne by ho museli kriviť a narúšať.

Oblasť vzájomných medziľudských vzťahov je právna oblasť, ako súhrn spoločnosťou ustanovených noriem a predpisov vzájomného správania sa. Základnou právnou organizáciou spoločnosti je štát. Môžeme si teraz položiť otázku, akú formu by mala mať táto základná právna organizácia, štát, aby spoločnosť fungovala správne a svojim pôsobením nekrivila a nenarúšala individuálny vzťah svojich jednotlivých členov k duchovnému svetu?

Myslím, že môžeme vidieť, že v situácii, keď zdrojom duchovnosti je jednotlivec, tak aby spoločnosť fungovala správne, teda aby si každý mohol utvárať svoj slobodný individuálny vzťah k duchovnému svetu, štát musí svojimi právnymi nástrojmi zabezpečovať priestor pre slobodný duchovný život. Štát musí byť v tomto zmysle liberálny, aby v štáte mohol existovať slobodný duchovný život

Duchovné impulzy samy o sebe by však boli samoúčelné, a z toho dôvodu nezmyslené, keby ich jednotlivý človek aj nemohol realizovať v praktickom živote. To znamená, že právna forma štátu musí byť aj taká, že individuálne duchovné impulzy, ktoré každý človek môže získať v takomto individuálnom slobodnom vzťahu k duchovnému svetu, musí každému jednému človeku umožňovať aj realizovať. Musí ich umožňovať realizovať ako v osobnom živote, tak aj spoločenskom živote. Musí umožňovať každému jednotlivému človeku aj participáciu na spravovaní spoločných záležitostí. To znamená, že v tomto zmysle štát musí byť aj demokratický.

Tieto pravidlá musia platiť pre každého rovnako. V uvedenom zmysle štát musí byť aj právny.

Liberálno-demokratický právny štát, ktorého ambíciou je vytvárať právny rámec na zabezpečenie slobodného duchovného života a ochranu dôstojnosti každého jedného človeka, pretože vychádza zo základného kresťanského impulzu slobody, ktorému sa snaží svojimi nástrojmi vytvárať slobodný priestor na jeho realizáciu vo svete, je v tomto zmysle kresťanský štát.

Akákoľvek štátna forma, ktorá odmieta slobodný duchovný život a chce nejakým spôsobom zasahovať do tohto individuálneho slobodného vzťahu každého jedného človeka k duchovnému svetu, chce tento vzťah nejakým spôsobom určovať napr. podľa nejakej štátnej náboženskej doktríny, napr. kresťanskej, islamskej a pod., nutne do toho vzťahu musí vnášať skreslenie. Môžeme vidieť v jednotlivých teokratických a autokratických štátoch, ako sa tam potom vytvárajú rôzne karikatúry pravých duchovných impulzov a duchovného života, ako sa tam pravé náboženské impulzy prekrúcajú a zneužívajú na realizáciu cieľov, ktoré sú v skutočnosti opakom cieľov vychádzajúcich z pravých náboženských impulzov, napr. pod heslom kresťanstva sa odmieta individualizmus, ktorý je výsledkom individuálneho vývoja po Golgote a označuje sa za zdroj spoločenského úpadku. V skutočnosti zdrojom spoločenského úpadku nie je slobodná individualita, ale absencia vzťahu k duchovnému svetu, k čomu dochádza aj vtedy, keď spoločenská forma bráni individualite vytvárať si svoj osobný individuálny vzťah k duchovnému svetu. Teokratické a autokratické režimy takto kritizujú to, čo v skutočnosti svojim fungovaním sami vytvárajú. Skutočnú cnosť nie je možné vynútiť, ale môže sa rozvinúť iba v slobodnom prostredí, pretože človek nie je cnostný vtedy, keď je nejakým zákonom donútený správať sa ako cnostný, ale keď koná cnostne bez toho, aby bol k tomu nútený.

Keď Kristus poslal učeníkov šíriť evanjelium, poslal ich evanjelium hlásať (Mt 10,7; Mk 6,12; Lk 9,2). Pôsobenie slovom má tú vlastnosť, že prijímateľovi slova ponecháva slobodu v tom, či počuté slovo prijme.

Samozrejme, že na zabezpečenie slobodného duchovného života sú potrebné aj príslušné opatrenia nie len v právnom živote, ale aj v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že človek si v praktickom živote podľa svojej individuality vyberá oblasť svojho pôsobenia. Nerobí všetko, ale sa špecializuje. Ľudské potreby sú však celistvé. Špecializovaný človek je takto odkázaný na ostatných špecialistov, aby svojimi jednotlivými špecializovanými činnosťami spoločne pre neho zabezpečili uspokojenie jeho celistvých potrieb. Napríklad, aby učiteľ mohol vykonávať svoje učiteľské povolanie, musia ostatní pre neho dopestovať potraviny, ušiť oblečenie, postaviť školu, pre školu napr. nepretržite vyrábať elektrickú energiu, kde na to používajú zariadenia pochádzajúce z celého sveta, atď.

Inými slovami, rozdiel medzi individuálnymi schopnosťami a celistvými potrebami vedie k potrebe bratstva v hospodárskom živote. Je potrebné si uvedomiť, že cieľom a zmyslom podnikania je vytvárať užitočné tovary a služby pre ľudí, aby jednotliví ľudia mali aj ekonomické podmienky na to, aby mohli skutočne realizovať svoje duchovné impulzy. Aby sa príslušný podnik mohol rozvíjať, potrebuje tvoriť zisk. Zisk je nákladom na rozvíjanie činnosti, ktorá uspokojuje potreby druhých ľudí, zákazníkov podniku, aby oni pri svojej sebarealizácii mohli uskutočňovať svoje duchovné impulzy, ktoré zahŕňajú aj uspokojovanie potrieb zase ďalších ľudí. Hospodársky život má takto prirodzený sklon vytvárať pletivo medziľudských vzťahov, ktoré sa postupne rozvíja po celom svete, čo je vlastne dnešná globalizácia.

Mystérium na Golgote vedie ku globalizácii. Globalizácia nás podnecuje, aby sme utvárali celosvetové bratské spoločenstvo. Vytvorenie celosvetového bratského spoločenstva je potrebné, aby sa Kristus mohol ľudstvu zjaviť „vo veľkom kozmickom Ja, ktoré je rovné veľkej skupinovej duši ľudstva“.[4]

Je dôležité, aby sme si uvedomovali podstatu hospodárskych procesov, ktoré nakoniec vždy vedú ku globalizácii. Ak hospodárske procesy vykonávame inštinktívne, tak hospodárska činnosť môže viest k rôznym formám vykorisťovania, moderného zotročovania ľudí a pod. Keď si však zakaždým uvedomíme, za čo všetko v našom každodennom živote vďačíme druhým ľuďom, a to z celého sveta, môžeme vedome utvárať toto celosvetové bratské spoločenstvo.

Skupinové duše

Skutočnosť Mystéria na Golgote priniesla zmenu aj do pôsobenia tzv. skupinových duší, čo sú hlavne duchovné bytosti tretej hierarchie. Pred Mystériom na Golgote tieto skupinové duše pôsobili cez krv. V takýchto skupinách sa úsudok vytváral inštinktívne, ľudia v takejto skupine preto mysleli a cítili rovnako[5], neexistovala sloboda a individualita[6]. Takéto skupiny sa utvárali ako dôsledok minulosti, človek sa do nejakej skupiny narodil podľa toho, aké sily v ňom pôsobili pred narodením[7]. Toto pôsobenie duchovného sveta cez krv sa prejavovalo tak, že napr. v starovekom Egypte sa faraóni mohli sobášiť iba v rámci rodiny, aby sa zachovala čistota krvi a bohovia v nej mohli správne pôsobiť. Postupne sa to menilo, napr. starovekí Židia sa museli sobášiť v rámci národa a kto to porušil, bol zo židovského národa vylúčený.

Kristus však nad pokrvný princíp nadradil duchovný. Keď sa napr. Krista pýtali na jeho rodinu, odpovedal, že jeho rodinou sú tí, ktorí sú s ním (Mt 12,45-46; Mk 3,31-35; Lk 8,19-21). Keď sa Židia odvolávali na svoj pokrvný pôvod od Abraháma, Kristus im povedal: „Skôr než bol Abrahám, Ja som (Jn 8,58).“ Kristus tu hovorí, že pred pokrvným princípom je princíp duchovný. Inak povedané, základná identita nie je pokrvná, národná, skupinová, ale individuálna. Človek môže povedať Ja som iba sebe samému individuálne. Tento individuálny princíp Ja som je to, čo má byť našou pravou identitou, pretože to je naša pravá podstata.

Skupinové duše, ktoré neprijali Kristov impulz, a to znamená, že neveria, že človek dokáže byť slobodný, chcú pôsobiť stále starým, neslobodným, donucujúcim, pokrvným spôsobom. Dnes inšpirujú rôzne archaické predstavy o tvorbe spoločenstva na dnes už prekonanom, a preto dekadentnom pokrvnom princípe. V miešaní rás, národov, v kultúrnej rozmanitosti vidia hrozbu, pretože miešanie krvi ich pôsobenie zoslabuje. Pokrvný princíp je exkluzívny, vylučujúci. Pokrvný princíp zo skupiny vylučuje každého, kto nemá správnu krv, kto nemá správny pôvod.

Skupinové duše, ktoré prijali Kristov impulz, pretože prijali Kristov impulz, tak tieto nové skupinové duše veria, že človek dokáže byť slobodný. Rešpektujú slobodu a individualitu ľudí a preto nepôsobia donucujúco. Čakajú na slobodnú iniciatívu jednotlivých ľudí združiť sa pri práci na realizácii cieľov, ktoré každý individuálne poznal ako spoločné. Takéto nové skupiny, ktoré vznikajú zo slobodnej individuality, sú takto utvárané z budúcnosti. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je založené na vzťahu k ľuďom. Vzťah je však niečo, čo má duchovný charakter, na rozdiel napr. od krvi. Pôsobenie týchto nových skupinových duší je duchovné a vzťah k takejto skupinovej duši si dokáže vytvoriť každý, kto sa dokáže dostatočne duchovne pozdvihnúť. Uvedené nové skupiny sú preto inkluzívne. Umožňujú stať sa členom skupiny každému, kto sa stotožní s cieľmi skupiny, bez ohľadu na jeho rasový, národný, triedny alebo rodinný pôvod. Takto si človek zároveň môže vytvoriť vzťahy aj k viacerým skupinovým dušiam, t.j. môže byť príslušníkom aj viacerých skupín, podobne ako človek môže mať rôzne vzťahy s viacerými ľuďmi.

Uvedené platí aj o tzv. národných duchoch. Duchovia, ktorí neprijali Kristov impulz, pôsobia dnes ako padlí duchovia a inšpirujú rôzne dekadentné ideológie ako rasizmus, nacizmus, fašizmus a pod., kde sa spoločenská príslušnosť vytvára na princípe spoločnej krvi, spoločného pôvodu, napr. spoločného slovanského pôvodu a pod.

Aby si človek mohol vytvoriť vzťah k novému skupinovému duchu, to znamená k tomu, ktorý prijal Kristov impulz, musí s ním byť zlučiteľný, musí si získať podobný charakter. Znamená to, že musí tiež prijať Kristov impulz. Nie je možné vytvoriť si kladný vzťah k niekomu, kto má nezlučiteľný charakter. K takému niekomu je možné mať iba indiferentný vzťah.

Aby sa teda človek dnes mohol stať členom skupiny nejakého národného ducha, čiže aby sa mohol stať členom nejakého národa v tomto novom zmysle, musí prijať Kristov impulz, čiže musí sa stať v tomto zmysle kresťanom. Dnes si človek bez prijatia kresťanstva nemôže vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu. Nemôže sa stať príslušníkom nejakého národa v tomto modernom, to znamená kresťanskom zmysle. Tento nový, kresťanský charakter národnej príslušnosti, pretože je to duchovný charakter, zároveň znamená, že človek v tomto kresťanskom zmysle môže byť súčasne aj príslušníkom viacerých národov, na rozdiel od starého pokrvného princípu, kde človek mohol byť príslušníkom iba jedného národa.

Môžeme vidieť, že napr. ideológie, ktoré sa snažia vytvárať skupiny na pokrvnom princípe, odmietajú kresťanstvo a svoju inšpiráciu sa snažia čerpať z pohanských dôb, napr. zo staroslovanstva a pod.

Ak niekde zlyháva multikulturalizmus, príčinou je nedostatočná duchovná úroveň ľudí, keď zostávajú zakorenení v kultúrnej identite založenej na pokrvnosti, na telesnom pôvode a pod. To potom prirodzene vytvára konflikt rozdielnych kultúrnych identít vo fyzickej rovine. Duchovná identita dokáže integrovať ľudí pochádzajúcich z rôznych kultúrnych pomerov. Je to materialistická predstava, že pochádzame z miesta, kde sme sa narodili. Samozrejme, že miesto nášho narodenia sa podieľa na utváraní našej konštitúcie, a z toho dôvodu môžeme mať k nemu zvláštny vzťah, avšak naším skutočným domovom je duchovný svet, odkiaľ všetci prichádzame, aby sme na Zemi splnili naše životné úlohy, ktoré sme si stanovili v duchovnom svete pred narodením.

Kristov impulz sa týka celého ľudstva, je univerzálny, je všeobecne ľudský, týka sa všetkých ľudí. Ak niekto tento impulz naozaj prijme, musí všetkých ľudí na celom svete začať považovať za svojich blížnych. Individuálna identita, ktorú priniesol Kristus, umožňuje vytvárať si vzťah ku všetkým ľuďom, a tým je vlastne táto individuálna identita kozmopolitná. Pri takejto kozmopolitnej identite, keď sa človek ako individualita považuje za súčasť celého sveta, potom môže považovať aj všetkých ostatných ľudí za svojich blížnych, za svojich bratov a sestry v duchovnom zmysle.

To znamená, že aby si dnes človek mohol vytvoriť vzťah k pravému národnému duchu, čiže stať sa príslušníkom národa v tomto modernom, kresťanskom zmysle, musí sa stať najprv kozmopolitom. Správnu národnú príslušnosť v kresťanskej dobe môže mať iba kozmopolita, ktorý potom svoju činnosť v príslušnom národe dokáže zasadzovať do celosvetového kontextu.

V pravom kresťanskom zmysle sa kozmopolitizmus a národná príslušnosť nevylučujú, ale národná príslušnosť je podmienená kozmopolitizmom.

Utváranie spoločnosti

Keď bol duchovný život centralizovaný a skupinové duše pôsobili cez krv, ľudia boli príslušníkmi skupiny bez vlastného rozhodnutia. Svoju príslušnosť prežívali nutne ako príslušnosť k zodpovedajúcemu panovníkovi, z ktorého pochádzala duchovnosť skupiny, ktorú ľudia prežívali ako členovia danej skupiny. Vtedy pojem národa v dnešnom zmysle neexistoval, ale mohli by sme povedať, že akási národná príslušnosť bola vtedy totožná so štátnou príslušnosťou. V ich charaktere nebol rozdiel, pretože to bola jedna a tá istá vec. Lojalita bola iba k panovníkovi.

Keď je ale duchovný život decentralizovaný, tak ľudia vytvárajú skupiny na základe slobodného rozhodnutia. V dôsledku toho potom vzniká otázka, ako si teraz v týchto slobodných skupinách vytvárať vzťahy, keď ich tvorbu už neurčuje duchovný svet napr. prostredníctvom nejakého centrálneho panovníka? Takto vzniká právo. Právna oblasť je oblasť našich vzájomných vzťahov. Po decentralizovaní duchovného života vzniká v spoločnosti nová oblasť, právna oblasť, ktorá má vlastný charakter a vyčleňuje sa z pôvodne jednotného uniformného celku.

Naproti tomu vzťah k duchovnému svetu, k skupinovým dušiam, k národným dušiam a pod., ktoré pôsobia duchovne, má stále duchovný charakter, i keď iný než pôvodne, pretože teraz je tento vzťah slobodný.

Uvedené dve oblasti, duchovnú a právnu, je potrebné rozlišovať. Národná príslušnosť má duchovný charakter, je to inštitúcia duchovného života. Štátna príslušnosť má právny charakter, je to inštitúcia právneho života.

Je veľkou chybou a má to nakoniec vždy tragické dôsledky, keď sa tieto dve oblasti spájajú, napr. do pojmu národný štát. Právna oblasť má totiž taký charakter, že všetko v nej musí byť jednotné, jednoznačné a ustálené. Zákony musia platiť jednotne pre každého, ich formulácia musí byť jednoznačná, hranice zodpovednosti, hranice pozemkov musia byť určené jasne a jednoznačne a pod. Zákony zároveň musia byť čo najviac trvalé a nemenné, pretože pri neustálej zmene zákonov sa použitie práva stáva nemožným, vzniká právny chaos.

Naproti tomu duchovná oblasť má taký charakter, že všetko v nej je rozmanité a vzájomne sa prelína. Pôsobia v nej rôznym spôsobom rôzne bytosti a ich pôsobenie sa mieša. Duchovný život sa zároveň musí neustále rozvíjať, a teda meniť, ak má ostať živý.

Keď sa niekto snaží aplikovať napr. právny princíp s jeho uniformitou na duchovný život v pojme národného štátu, nutne to musí viesť ku konfliktu. Keď sa rozmanitosť, vlastná pre kultúru, chce nahrádzať uniformitou, vlastnou pre právo, potom to logicky vedie k potláčaniu štátne nekonformných kultúrnych prvkov, ktoré vybočujú z normy. Vo fyzickej rovine to vedie napr. k násilnému vysídľovaniu, etnickým čistkám, alebo rovno vyvražďovaniu ľudí, ktorí nezodpovedajú uniformnému národnému ideálu.

Pre zachovanie národnej kultúry nie je potrebná národná zvrchovanosť, ale individuálna zvrchovanosť. Len individuálne zvrchovaní ľudia si môžu vytvoriť svoj osobný individuálny vzťah k národnému duchu a z podnetov tohto vzťahu potom národne kultúrne pôsobiť.

Zrušenie národných štátov neznamená zrušenie národných kultúr. Kultúra nezaniká, keď sa štátne hranice menia na administratívne, ale zaniká, keď sa u ľudí stráca vzťah k duchovnému svetu.

Liberálno-demokratický právny štát ochraňuje dôstojnosť človeka a vytvára právny rámec pre jeho slobodný duchovný život. Ukazuje tým, že je založený na kresťanských princípoch, je to kresťanský štát. Takéto kresťanské štáty by v dnešnej dobe mali byť všetky štáty na svete.

 

Martin Bobko

 

Poznámky:

[1] GA 237, 28.7.1924

[2] GA 118, 25.1.1910, GA 133, 20.5.1912

[3] GA 240, 21.8.1924

[4] GA 130, 21.9.1911, GA 155, 30.5.1912

[5] GA 199, 15.8.2020

[6] GA 102, 1.6.1908

[7] GA 203, 22.1.1921